Bojíte sa moderny? Slovenské múzeum dizajnu vás to odnaučí. Ešte niekoľko dní môžete navštíviť výstavu Nebáť sa moderny! venovanú 90. výročiu založenia Školy umeleckých remesiel v Bratislave (1928 - 1939).
Škola umeleckých remesiel (ŠUR) bola prvou verejnou umeleckou školou na Slovensku. Patrila k prúdu avantgardných škôl výtvarného umenia, ktoré vytvárali alternatívu k dovtedy zaužívaným pedagogickým prístupom. Bola a je prirovnávaná k Bauhausu, a podobne ako táto legenda fungovala iba niekoľko rokov.
Medzi najpokrokovejšie umelecké školy vo vtedajšej Európe sa ŠUR zaradila vďaka svojmu pedagogickému zboru. Jeden zo zakladateľov, a neskôr riaditeľ školy Josef Vydra, totiž získal pre školu rad výrazných umeleckých osobností. Inovatívne myšlienky tak na ŠUR prevádzali do praxe umelci-učitelia, medzi ktorých patrili Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, František Tröster či Karol Plicka. Vydrove slová „Nebáť sa moderny, kriticky z nej vyberať a skúšať všetko najnovšie a prenášať výsledky späť do výroby,” nazýva kurátorka výstavy Klára Prešnajderová mottom učiteľského zboru, ktorý bol podľa nej srdcom ŠUR. V čom spočívala unikátnosť školy, čo lákalo umelcov stať sa jej pedagógmi aj prečo vieme o ŠUR stále málo, si prečítajte v našom rozhovore.
foto © Maroš Schmidt
Ako sa podarilo Josefovi Vydrovi získať do pedagogického zboru toľkých výrazných umelcov?
Pedagogický zbor ŠUR je zaujímavý najmä z dnešného pohľadu. V čase, kedy týchto umelcov Vydra dával dokopy, boli veľmi často ešte mladými absolventmi, ktorí navyše na bežných školách nenašli uplatnenie. Vydra v nich videl talent a rozhodol sa dať im šancu. Napríklad Fulla sa po absolvovaní štúdia v Prahe vrátil na Slovensko, kde sa cítil nepochopený. Mal vlastný názor na umenie, bol rozhľadený, poznal medzinárodné trendy a avantgardu. Bol to človek, ktorý vedel čo chce a chcel to nekompromisne. Ale prišiel do krajiny, v ktorej avantgarda vyvolávala skôr zdesenie. František Tröster chcel učiť na pražskej UMPRUM, no nemali o neho záujem. Slobodu vystavať oddelenie podľa vlastných predstáv dostal práve v Bratislave. Pre mladého človeka, ktorý má chuť odovzdať svoje vedomosti ďalej a mať vplyv na celospoločenské dianie a na novú generáciu, je takáto možnosť na nezaplatenie.
“Vydra mal prakticky voľnú ruku v tom, ako vystavia svoje oddelenia, ako bude vyzerať vzdelávací program.”
Vydra mal veľmi dobrý prehľad a kontakty po celej Európe. Tiež veľmi dobre poznal brnenské prostredie, kde sa na rozdiel od Bratislavy avantgarda usídlila. Preto mu nebolo neznáme ani meno Zdeněk Rossmann (pozn. red.: architekt, grafický dizajnér a scénograf). Rossmann následne zavolal Jaromíra Funkeho (pozn. red.: fotograf). a tak podobne. Podobne to bolo na začiatku aj s ostatnými pedagógmi. Vydra začínal najmladšími a postupne vedel osloviť aj etablovaných umelcov, napríklad Karola Plicku. Navyše, kto začal pracovať na Vydrovej škole, bol zväčša spokojný, pretože dostal voľnosť. Vydra mal prakticky voľnú ruku v tom, ako vystavia svoje oddelenia, ako bude vyzerať vzdelávací program. Jeho zadanie bolo vybudovať v Bratislave praktickú modernú školu. Absencia podobnej inštitúcie mu dávala veľkú výhodu a možnosť vystavať niečo nové, čo nebolo treba reformovať, niečo, kde nemusel bojovať so starými štruktúrami, čo Vydra naplno využil.
V čom bola výuka na ŠUR iná ako dovtedajšie umelecké vzdelávanie?
Veľmi pekne to pomenovala diskusia, ktorá prebehla pred vznikom ŠUR. Bolo jasné, že Slovensko potrebuje umeleckú školu, no o tom, aký má mať charakter, sa intenzívne debatovalo. Rozhodnutie znelo, že musí vzniknúť škola, ktorá nebude produkovať „umelecký proletariát“, čiže umelcov neuplatniteľných v praxi, akými boli absolventi klasických akadémií. Priemyselnou revolúciou vznikla potreba výtvarníkov, ktorí by boli schopní navrhovať pre priemysel, k čomu klasické akadémie svojich študentov neviedli. Osobnosti okolo ŠUR ich nazývali papierovými umelcami. Absolventi klasických akadémií nemali kontakt s materiálom. Niečo navrhli, ale nevedeli ako sa materiál správa, nevedeli ho opracovať, nerešpektovali jeho vlastnosti. Antonín Hořejš (pozn. red: muzikológ a kritik, referent Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave) v jednom zo svojich článkov hromžil, ako môže niekto robiť hranatú keramiku, pretože sa to prieči materiálu. Tiež je veľmi dôležité, aká bola vtedajšia predstava o kvalitnom výrobku. Podľa ľudí okolo ŠUR aj Zväzu československého diela nemusel byť kvalitný a dobrý výrobok z toho najlepšieho materiálu, ani najdrahší, ale mal byť adekvátny svojej funkcii, z adekvátneho materiálu a za adekvátnu cenu. Čím sa dostávame k masovej výrobe.
foto © Samuel Okkel
ŠUR bola vo svojej dobe jedinečnou inštitúciou. Po jej zrušení a počas nasledujúcich rokov sa však stala skôr neznámou. Prečo?
Bolo to samozrejme politicky podmienené, súviselo to so zmenou režimov. Nasledujúce režimy mali potrebu to, čo bolo, zničiť, nie reformovať – aj preto ŠUR zavreli. Za Slovenského štátu bola pamäť na ŠUR systematicky potláčaná, napríklad vôbec nevieme, čo sa stalo s archívom školy. Vieme ale, že ľudáci cielene chodili za ľuďmi a zhromažďovali dokumenty o ŠUR. V priebehu rokov tu však bol aj prozaickejší problém – múzeá a galérie nemali záujem zaradiť diela absolventov a pedagógov ŠUR do svojich zbierok. Nemuselo ísť vždy o vedomé potláčanie, ale aj o nezáujem, kvôli ktorému sa veci časom prirodzene roztratia.
“ŠUR bola večerná škola, v zásade by to mala byť marginálna téma, a predsa pred jej zatvorením prebiehala intenzívna debata, ktorá veľmi výrazne rezonovala.
”
ŠUR bola večerná škola, v zásade by to mala byť marginálna téma, a predsa pred jej zatvorením prebiehala intenzívna debata, ktorá veľmi výrazne rezonovala. V novinách Slovák sa dá odpozorovať, že potreba umeleckej školy na Slovensku stále bola. Písalo sa o tom, že Slovensko potrebuje školu umeleckých remesiel, ale nie Vydrovu školu. Problém bol, že ŠUR bola výkladnou skriňou demokratického Československa. Jeho trvanie bolo veľmi krátke a v podstate až po roku 1989 bolo opäť prípustné ho tematizovať. ŠUR znovuobjavili Iva Mojžišová a Slovenská akadémia vied v roku 1968, kedy usporiadali sympózium v Smoleniciach. No išlo iba o krátke uvoľnenie, po ktorom prišla normalizácia a ŠUR bola opäť tabuizovaná téma.
Ak máte chuť prečítať si o ŠUR ešte viac, podrobnejšie sa môžete do témy zahĺbiť v článku Kláry Prešnajderovej Bauhaus na slovenský spôsob.
