Umelci a bývalí spolupracovníci sa lúčia s autorkou a podpredsedníčkou Výboru LITA Evou Borušovičovou
V pondelok 2. júna nás opustila významná spisovateľka, režisérka, scenáristka, dramatička, pedagogička a dlhoročná členka LITA a jej výboru Eva Borušovičová. Odišla autorka s nezameniteľným a originálnym štýlom, autentickým hlasom, láskavým humorom, vždy ochotná hľadať riešenia a ponúknuť pomoc.
© Eva Borušovičová, foto: Lenka Jones
“Jej štýl je nezameniteľný a originálny, už ako študentka scenáristiky vedela v skratke vystihnúť charakter postáv, perfektne pracovala s úsporným hovorovým dialógom. Bola radosť spolupracovať s ňou.”
Eva Borušovičová sa narodila v roku 1970 v Leviciach. Vyštudovala scenáristiku a réžiu na Filmovej fakulte Vysokej školy múzických umení. Už počas štúdia pracovala v Slovenskej televízii ako scenáristka detských programov a svojou tvorbou sa výraznejšie zapísala do slovenskej kinematografie. Jej umelecké aktivity siahali od filmu cez rozhlas a divadlo až po literatúru.
Ako filmová tvorkyňa sa Eva Borušovičová zameriavala najmä na hranú tvorbu. Režijne debutovala filmom Modré z neba (1997), je režisérkou a spoluscenáristkou filmu Vadí nevadí (2001) a režisérkou filmu Amálka, ja sa zbláznim (2000). Vytvorila tiež scenár koprodukčného celovečerného filmu Jánošík – Pravdivá história (2009), ktorý nakrútila poľská režisérka Agnieszka Holland. Pre divadlo napísala hry 69 vecí lepších než sex (2013), Štefánik – slnko v zatmení (2017) a Zajačik (2020) a ich inscenácie zároveň režijne naštudovala v Štúdiu L+S a Divadle Andreja Bagra v Nitre. Rovnako písala a režírovala aj pre rozhlas, napríklad hry Vzkriesenie (2018), Otec vlasti (2019), Patriarchát (2020), Všetci ľudia budú bratia (2021) alebo Riedky svet (2023).
“Jej autentický a múdry hlas bude veľmi chýbať.”
Pravidelne publikovala v printových médiách aj v internetových magazínoch, známa je napríklad jej autorská strana v denníku SME. Je autorkou kníh Urobíme všetko, čo sa dá (2009), Jánošík – Pravdivá história (2009), Do plaviek (2018), Plány B (2021), Dokonalé dieťa (2023) a Nádej je pri nás a šuchoce krídlami (2024). Dlhodobo tiež pôsobila ako pedagogička na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, kde prednášala v Ateliéri filmovej a televíznej réžie.
“Ako nesmierne činorodá autorka poznala všetky odtiene a poryvy v živote tvorivého človeka a preto boli jej postrehy, pripomienky a názory vždy veľmi cenné a prínosné.”
Popri množstve svojich umeleckých aktivít bola Eva Borušovičová zároveň aktívnou členkou LITA, kde sa venovala problematike postavenia autoriek a autorov. Opakovane sa angažovala vo Výbore LITA, v ktorom pôsobila v rokoch 2007 – 2016 a znova od roku 2020 až do súčasnosti. V aktuálnom funkčnom období zastávala post podpredsedníčky výboru.
Eva Borušovičová bola roky neodmysliteľnou súčasťou našej organizácie. Spája nás s ňou množstvo spoločných pracovných aj nepracovných zážitkov a príjemných chvíľ. Na jej osobnosť spomínajú a lúčia sa umelci a bývalí kolegovia z LITA – členky a členovia Výboru LITA Mirka Brezovská, Dušan Dušek, Judita Csáderová, Martin Kellenberger, Elena Flašková, Ondrej Šulaj, Veronika Rácová a riaditeľka LITA Jana Vozárová.
Z recepcie pri príležitosti 70. výročia LITA © LITA 2019, foto: Barbora Dolinajová
Mirka Brezovská
Sú chvíle, keď človek len ťažko hľadá slová. Práve jedna z nich nastala a hoci v hlave víri množstvo myšlienok, bojujem s každým písmenom, s každou vetou. Opustila nás Eva Borušovičová.
A bude nám chýbať.
Popri všetkom, čím prenikla do povedomia aj do sŕdc ľudí, ktorí ju poznali vďaka jej brilantnému literárnemu talentu, režijnej či pedagogickej činnosti, bola opakovane aj našou kolegyňou vo Výbore LITA. Ako nesmierne činorodá autorka poznala všetky odtiene a poryvy v živote tvorivého človeka a preto boli jej postrehy, pripomienky a názory vždy veľmi cenné a prínosné.
Milá Eva,
bude mi chýbať tvoj jasnozrivý postreh, tvoj humor, ľahkosť i schopnosť irónie a sebairónie, ktorá je dnes taká vzácna. Dokázala si veci vnímať v celej ich komplexnosti a pritom si si nad nimi zachovávala nadhľad. Bola si prajná voči iným, inšpiratívna a vždy si mala úprimnú snahu veci zlepšovať, posúvať ďalej. „Dávať. Vidieť to dobré.“
Bude mi chýbať tvoje glosovanie aj energia, ktorú milujú tvoji čitatelia a ktorú si prinášala všetkým, ktorí mali to šťastie a poznali ťa.
Odišla si príliš skoro.
A budeš nám chýbať.
Vyjadrujem hlbokú sústrasť celej rodine.
Dušan Dušek
Naposledy som Evu Borušovičovú videl na zasadnutí výboru LITA, niekedy po lete minulého roku. Mala pristrihnuté vlasy. Zrazu bola ešte krajšia – a to je čo povedať, lebo Eva bola vždy krásna. Spolu s krásou z nej vyžarovala dobrota a šľachetnosť, jemnosť a múdrosť, žičlivosť a náklonnosť, ohľaduplnosť, no zároveň tiché sebavedomie, spolupatričnosť so všetkými svojimi blízkymi. Chceli sme k nim patriť. A tá dobrá najlepšia Eva nám dávala na známosť, že je to tak, že na nás nezabúda, že navždy bude s nami. Na tom sa ani po jej odchode nič nemení. Ďakujeme. Sme s ňou. A je s nami.
Judita Csáderová
S Evou Borušovičovou som sa osobne zoznámila práve v LITA. Vždy, keď vošla do miestnosti, bolo zrazu svetlejšie, príjemnejšie, všetci sme očividne pocítili akúsi žiaru jej vnútorného sveta. V jej prítomnosti som mala dojem, že na každý problém nájdeme riešenie a všetko bude v poriadku. Vždy bola pozitívne naladená a veľmi empatická. S úctou sme počúvali jej názory a vysvetlenia a vďaka nim prijímali citlivé rozhodnutia.
Martin Kellenberger
Eva Borušovičová bola veľmi pozitívny človek. Vnímal som ju ako talentovanú scenáristku a režisérku vo svete slovenského filmu. S vlastným názorom, dobrými nápadmi, so všetkým tým, čo kvalitný filmár má mať. Neskôr som ju spoznal osobne na stretnutiach v LITA. Prinášala so sebou optimizmus, humor, ale aj zdravý skepticizmus. Ako maliar by som ju charakterizoval ako poetickú realistku. Bola aj píšucou autorkou – jej krátke prózy som si obľúbil vďaka mojej manželke, ktorá ich prečítala a upozornila ma na jej tvorbu.
Milá Eva, tento „Plán B“ je nesmierne trpký, ale človek nemá svoj osud vo vlastných rukách, iba hviezdy vedia. Budeš nám chýbať, odpočívaj v pokoji.
Elena Flašková
Je to ako blesk z jasného neba. Ty? Eva, ktorá rozdávala modré z neba? Chce sa mi veriť, že si si len odskočila urobiť tam hore inventúru, či ešte nejaké dobro pre nás ostalo, teraz, keď to všetci tak veľmi potrebujeme. A ešte Ti chcem povedať, že napriek tomu, čo sa stalo, budem veriť na zázraky. Tak si to chcela. Včera s hlavou v smútku som našla tú stratenú videokazetu Istropolitana 96. To si určite zariadila ty, ty si viedla moju ruku, keď siahla po záhadnom neoznačenom obale. Robiť radosť nám nešťastníkom, to bola Tvoja pravá profesia. A musím sa Ti priznať, že hoci nepatrím medzi „ženy, ktoré vedia, čo chcú“, vždy som si utekala kúpiť nové vydanie Madam Evy, aby som si prečítala Tvoj Plán B. A aj som si nachystala pre Teba tanierik – Villeroy&Boch – a tešila som sa, že Ti ho dám, keď sa medzi nás do LITA vrátiš.
Nepripúšťala som si myšlienku na to, že sa už nevrátiš.
Tak, ako si sama napísala: „Žijeme pre iných, aj pre seba, až kým sa raz definitívne nerozbijeme na márne kúsky a zostane po nás len spomienka. Ale aj tá môže byť omračujúco posilňujúca.“ Spomienka na Teba taká určite bude.
Ondrej Šulaj
Eva mi k mojej sedemdesiatke napísala list, dostal som aj zopár krátkych sms správ, na ktoré obyčajne neodpovedám, ale Eva poslala dve husto popísané stránky, klasický list, s vlastnoručným podpisom. Jej štýl je nezameniteľný a originálny, už ako študentka scenáristiky v ročníku, ktorý som viedol ako pedagóg, vedela v skratke vystihnúť charakter postáv, perfektne pracovala s úsporným hovorovým dialógom. Bola radosť spolupracovať s ňou, a hlavne kričať na ňu už počas jej štúdia. Ale presnejšie to popísala Eva, tak odcitujem aspoň začiatok z jej listu:
„Milý Ondrej, len skutoční znalci vedia, že keď na niekoho kričíš, znamená to, že ho máš rád. Ak niekoho rád nemáš, len vzdycháš, kladieš si hlavu na stôl, hundreš a náhle opúšťaš miestnosť. Ale to kričanie je jasným dôkazom hlbokej citovej väzby. Mne osobne pár mesiacov trvalo, kým som to pochopila a potom som už prestávala plakávať na záchode, ale som Ti smelo pozrela do očí a kričala som na Teba tiež. Boli to krásne časy.“
Nepoznám nikoho, kto by to napísal presnejšie a s takým láskavým humorom. Tak Ti teraz napíšem ja, aspoň jednu krátku vetu:
„Milá Eva, hádam sa v tom scenáristickom nebi niekedy stretneme a to si píš, že budeme na seba aj tam dlho, a zrejme aj večne, kričať.“
Veronika Rácová
S Evou som sa poznala iba pár rokov, k našim pravidelnejším stretnutiam prichádzalo práve na výboroch LITA. Bola neprehliadnuteľná! Autentická, múdra, krásna bytosť, empatická, vnútorne bohatá a odomknutá voči druhým, vždy ochotná hľadať riešenia a ponúknuť pomoc. Neraz som s údivom sledovala, s akou ľahkosťou dokázala presne pomenovať podstatu problému, nezriedka s jemným, decentným, nezraňujúcim humorom.
Jej odchod ma úprimne šokoval, zarazil a zabolel. A spomalil. Otvoril otázky a témy, ktoré v každodennosti od seba zvyčajne odtláčame, okolo ktorých iba krúžime, bojíme sa im prizrieť, ale doliehajú na nás, obzvlášť v takýchto chvíľach, keď si uvedomíme vlastnú krehkosť. Eva nás tak opäť vedie k podstate...
Jej priskorý odchod nie je iba osobnou stratou. Spolu s ňou utíchol jeden zo spoločensky dôležitých – ženských – hlasov, ktorým sa nám roky prihovárala, ľudsky zhovievavo, ale múdro a rázne. Obzvlášť dnes, keď na nás vo verejnom priestore vykrikuje panoptikum figúr a figúrok, sebastredne gestikulujúcich svoju prázdnotu, bude jej autentický a múdry hlas veľmi, veľmi chýbať.
Ďakujeme za všetko, čo si urobila, povedala a napísala aj za nás.
Ďakujem, že som ťa mala možnosť stretnúť.
Odpočívaj v pokoji.
Jana Vozárová
Evi, stále počujem tvoj hlas a vidím tvoj úsmev. Hovoríš prepáčte. Prišla si na Výbor LITA, zasa trochu neskoro, nestíhaš všetky svoje rozmanité aktivity, pracovné, rodinné. Všetci sa usmievame, lebo ty sa usmievaš a hodíš do toho ešte nejakú vtipnosť.
Pred Vianocami podpisuješ asi tonu kníh, tie o nádeji.
Potom si prestala chodiť, už sme si len napísali, raz-dvakrát zavolali. Deje sa čosi zlé, ale ty o tom nehovoríš. Všetkým nám na zasadnutiach chýbaš. Posielame ti optimistickú pohľadnicu.
Tí, čo ťa poznajú bližšie, sa tvária čoraz vážnejšie.
Minulý týždeň posielam pohľadnicu tiež, cestuje zo Sofie, a ty si ju už neprečítaš.
Evi, ty si odišla, ale my, čo sme ťa poznali, čítali a pozerali, my ťa máme stále.